Vlk na love

Už štvrtým rokom sa venujem fotografovaniu zvierat. S bratom Rasťom sme od roku 1997 filmovali prírodu a hlavne zvieratá, no ja som sa od r. 2013 začal viac venovať fotografovaniu. Za tých takmer 20 rokov máme na Slovensku niekoľko miest v Tatrách, Fatre ale najmä na Poľane kam vyzrážame na „FOTO-VIDEO LOVY“.

Tak tomu bolo aj v jeden novembrový deň roku 2016, keď ma doma pred štvrtou hod ráno vyhnal budík z teplej postele. Už večer som mal techniku naloženú v aute. Spolu s Rasťom a kamarátom Jurajom dokončujeme film o „Divokej Poľane“. Rasťo ma poprosil nakrútiť niekoľko vecí, ktoré by ešte do filmu potreboval.

Po dvoch hodinách jazdy autom zalievam vo Zvolene okolo šiestej ráno horúcim čajom vajíčka. Začína sa brieždiť. Ponáhľam sa. Zostáva už iba kúsok cesty, odbočujem vo Zvolenskej Slatine cestou medzi poľami smer Očová. V Diaľke sa v hmle črtajú nejasné kontúry našej najväčšej sopky. Poľana! Môj tep pri tom pohľade vždy zvýši frekvenciu. Čo tam dnes zažijem?

Parkujem auto, stále je desivá tma. Triezvo uvažujúci fotograf by dnes isto ostal doma. Po troch slnečných dňoch to dnes na slnko nevyzerá. Prevaľuje sa nízka oblačnosť, a mrholí. No nič, keď už som tu nevrátim sa. Overujem smer vetra a rozhodujem sa kam sa vydať. Pomaly stúpam po kameňoch hlbokou zvážnicou. Bukové lístie ešte nestihlo úplne navlhnúť a stále pri pohybe dosť šuchoce. Neustále prezerám starý zmiešaný bukovo jedľový les pred sebou. Asi po ½ hod chôdze objavujem jelenicu a kúsok za ňou ďalšie kusy ako zberajú bukvice a spásajú starček. V lese stále vládne nepríjemné šero. Odkladám foto batoh krčím sa k zemi. Na statív upevňujem aparát s obľúbenou pevnou 400-vkou. Keď sa vytrčím z brázdy hlbokej zvážnice zisťujem, že jelenice sa odo mňa vzdialili asi o 30m k skalnatému hrebienku. Robím niekoľko záberov a korigujem clonu a čas. Snažím sa dostať bližšie, vidím že jedna jelenica sa za čriedou zdržala. Je pomerne blízko - cvakám ďalšie zábery. Keď zdvíha hlavu a pozerá mojim smerom, nehýbem sa.

Tieto zvieratá sa nikam nenáhlia. Vždy majú viac času ako človek. Keď sa im niečo nezdá, zaujato skúmajú pohľadom daný objekt celé minúty. Stojím zamrznutý bez pohnutia. Už dlho v tejto polohe nevydržím. Vietor mám stále dobrý, cítiť ma nemôže, ale registruje nebezpečie. Pomalým krokom odchádza za svojim stádom, ktoré sa medzitým zapáslo za hrebienok. Neurobil som žiadny extra záber, pozerám na display fotoaparátu, mažem čo je na prvý pohľad nepodarené. Jedným okom pritom pozorujem okolie. Zrazu registrujem dupot mnohých bežiacich nôh a šuchot lístia.  Z miesta kam zašla posledná jelenica sa mojím smerom rúti celá črieda asi 10 ks vysokej. V behu sa črieda rozdeľuje na dve skupinky, pričom ma každá z nich míňa z jednej strany.

Neďaleko za mnou sa zastavujú. So zdvihnutými hlavami vetria a dívajú sa mojím smerom. Celé to pozorujem hľadáčikom fotoaparátu a cvakám spúšť.

Uvažujem, vyplašil som ich ja? Nebežali by mojim smerom. To nie je možné. Smer vetra sa nezmenil. Uvedomujem si, že vysoká sa nedíva na mňa.

Obzerám sa do smeru z ktorého ku mne vybehli. Nikde nič. Znova kontrolujem čo som nafotil a periférne jedným okom pozorujem okolie. Na hrebienku registrujem pohyb niečoho menšieho od jeleníc. Je to vlk!

Až teraz si uvedomujem, že som svedkom jeho lovu. Vlk klusá po stope jeleníc, ktoré ma obehli z ľavej strany.

Snažím sa ho medzi kmeňmi bukov a jedlí zachytiť fotoaparátom. Vlk sa nenáhli, s loveckou istotou postupuje čerstvou stopou, pod chvíľu zastavuje. Vzdialenosť asi 30m. Stále sa snažím cvakať. Ako na potvoru, sa opatrná šelma zastavuje vždy za kmeňom stromu. Srdce mi bije vzrušením. Scéna sa opakuje. Vlk urobí niekoľko krokov a zastavuje sa. Díva sa smerom na jelenice, ktoré už medzitým zmizli v šere lesa. Viem, že zostáva len pár krokov a vlk zájde za horizont, kde ho nadobro stratím z dohľadu. Nohou pod statívom jemne zašuchocem v lístí. Stále nič nevidím. Čas šialene beží. Chcel by som ho dostať a urobiť aspoň jeden pekný záber. Pomaly strácam nádej, no stále čakám. Z nenazdania sa medzi stromami niečo hýbe. Neustále cvakám a snažím sa ani nepohnúť. Vlk akoby ma vypočul, vošiel do čistej medzierky medzi kmeňmi stromov. Zastavil a díva sa mojim smerom. Mám ťa!

Cvakám spúšť. Ešte stále o mne nevie. Znova sa pohol smerom ku mne. Znova zastavuje na čistom priestore. Mám ho plný hľadáčik. To nie je možné! Venoval mi iba niekoľko sekúnd. Nevzrušene otáča hlavu a vlčím poklusom odbieha do temného lesa. Pobehnem s technikou na blízky hrebienok kde sa stratil, ale nič tam nevidím. Je definitívne preč. Chcem Rasťa v Prahe podpichnúť tak mu posielam snímok vlka v displeji fotoaparátu.

Do 5min mi volá a vyzvedá.
Eufória so stretnutia s tajomnou šelmou našich lesov, ktorú sa mi naviac podarilo vyfotiť, ma udržuje v strehu. Zostávam na mieste ešte ďalšiu ½ hodinu. Nič sa tu však už nedeje, tak sa presúvam. Idem na miesto, kde predpokladám výskyt zveri. Pod mohutnými bukmi, kde je zem pokrytá množstvom bukvíc sa rozhliadam. Zrazu registrujem pohyb na skalnom brale. Sú to dva menšie medvede, ktoré sa tu vzájomne hrajú a oddychujú po bukvicovom hodovaní.

Cez húštie sa k nim však bližšie nedokážem potichu dostať. Z druhej strany zase fúka vietor, preto to vzdávam a odchádzam.  
Domov sa vraciam neskoro večer. Na svete sú miesta, ktoré nás svojim zvláštnym vyžarovaním doslova priťahujú. Pramene, potoky, skaly, vrchy, stromy, les akoby v sebe ukrývali magickú moc. Takáto je Poľana. Vždy z nej odchádzam fyzicky unavený, no zároveň nabití energiou. Nabití energiou Poľany.

Roman