Norsko 2016

V auguste sme s Romanom vyrazili na sever. Naša cesta začala v Prahe a cez Nemecko, Dánsko, Švédsko sme po 24hod cesty dorazili k najväčšiemu fjordu v Nórsku – Sognefjord.

Sognafjord je označovaný za najpôsobivejší a najkrajší fjord a práve preto ho právom označujú za kráľa. Je zároveň aj najväčším z Nórskych fjordov a vo svete zastupuje druhé miesto v dĺžke s 203 kilometrami, ako aj vo svojej hĺbke. Tá dosahuje až 1 212 metrov a k oblohe sa týči do výšky 610 metrov. Jeho šírka síce málokedy presiahne päť kilometrov, ale aj tak ide o impozantný prírodný úkaz. Má niekoľko ramien a svoju cestu si razí pustou, skľučujúcou scenériou priamo k najvyšším nórskym horám. Pevné zovretie medzi strmými stenami prepúšťa do chladnej priepasti len málo slnečného svitu, čo dodáva vode temno sivý charakter a tiene dostávajú tmavo modré až zelené sfarbenie. Hovorí sa, že vody sú tu tak hlboké a chladné, ako je chladná duša severského národa. Náš prvý cieľ bolo mestečko Øvre Årdal na juhozápade Norska.

Z Osla sme sa tam dostali cestou 53, ktorá má názov Sognefjellsvegen.

Je to najvyššie položená cesta v celej severnej Európe. Táto cesta nás vyviezla až do výšky 1315 m.n.m., prešli sme okolo jazera Tyin. Miestne drevené chaty so zelenou - trávnatou strechou sú charakteristické pre tradičnú nórsku architektúru.

Do Øvre Årdal v pohorí Jotunheimen, sa dostávame extrémne úzkou cestou plnou prudkých zákrut až takmer na úroveň mora. Brzdy auta dostali zabrať. Nasledovalo ubytovanie v kempe Svalheim Gard & Utladalen camping, a hneď sme vyrazili na ryby do fjordu.

Neulovili sme nič. Na druhý deň vyrážame na vodopád. Auto parkujeme na konci cesty pri vodopáde Hjellefossen v údolí Utladálen.

Fossen nórsky znamená vodopád. Náš cieľ je ale vodopád Vettisfossen. Cestou k nemu míňame menší vodopád Avdalsfossen.

Po necelých dvoch hodinách výstupu sme na mieste pri vodopáde Vettisfossen.

Vodopád je to skutočne impozantný s voľným pádom vody (297m). Cestou 55 sa od vodopádu presúvame smer mestečko Lom. 55-ťka je národná turistická cesta s dĺžkou 248 km.

Spája Národný park Jotunheimen na východe s Národným parkom Breheimen na západe krajiny. Cesta vedie medzi fjordmi a údoliami, cez vysokohorský priesmyk a popri smaragdovo zelených horských jazerách. Ubytovávame sa v kempe Leirmoen. Chalanov posielame na ryby do rovnomennej riečky Leira. Uvádza sa, že rieka Leira je veľmi ťažká rieka, ktorej splavovanie je niekoľkokrát prerušené nesplavnými tiesňavami a vodopádmi. Môžem súhlasiť. Len blázon by sa k nej miestami priblížil. Ráno plánujeme kam vyraziť a radíme sa s majiteľom kempu. Je to miestny lovec. Poradil nám, kde s istou dávkou šťastia uvidíme soby. Zároveň nás pozval večer na pozorovanie losov. Na večer som sa celý deň tešil. Sobov sme išli hľadať do údolia rieky Visa. Tu sme sa úzkou cestou autom dostali až do lyžiarskeho strediska Galdhøpiggrennet. A hneď tu sme stretli malé stádo sobov arktických.

Hlboko v údolí nám tu nízko nad hlavami s revom preleteli dve „naložené“ stíhačky).

Sobom to nevadilo. Pravdepodobne tu lietajú pravidelne. Večer sme s chlapíkom autom pojazdili po okolí Leirmoenu, pričom sme videli asi 15 losov. Boli na každom zelenom pasienku v údolí. Na fotenie a filmovanie bolo však už tma, tak sme sa rozhodli, že tie isté miesta navštívime skoro ráno. A vyplatilo sa. Ráno sme videli snáď 20 losov, aj nejaké jelene lesné.

Ďalšie ráno sme sa vybrali na najvyššiu horu Nórska – Galdhøpiggen.

Nie je to nič ťažké, pretože hora má (2 469 m) a autom sme sa dostali k chate Juvvashytta vo výške 1841 m.n.m. Cestou z chaty sme obdivovali ľadovce aj letné lyžiarske stredisko.

So živočíchov sme tu stretli krásny kŕdlik Snehule kapcavej (lat. Lagopus lagopus). Bola to sliepka a jej tri mláďatká a celkom pekne spolupracovali pri fotení.

Ďalší deň sme sa presunuli do N.P. Dovrefjell do kempu Magalaupe.

Chalani nazbierali kozáky do praženice na raňajky a skúšali uloviť nejaké ryby v rieke Svane.

Zase nič nevytiahli. Ráno sme zbalili batohy a vyrazili sme do Dovrefjell–Sunndalsfjella National Park.

Na obzore sa belela hora Snohetta so svojou bielou ľadovou čiapkou.

Hlboko v parku sme pri rieke postavili stany – základný tábor.

Z neho sme ďalšie dni vyrážali na pižmone.

Priateľský pánko, rybár z Osla, ktorého sme stretli s udicou, nám hneď prvý večer poradil kde a na akú návnadu loviť pstruhy. Tak sme sa začali živiť rybami. Boli na obed aj na večeru. Ráno som ich už nezvládal.

Pečené na rozpálenom kameni v ohnisku chutili znamenite!

Ale nedá sa to jesť stále. V Dovrefjell sme vyrazili aj na zhody sobov. Našli sme 12ks.

V Sobotu po týždni cestovania sme pokračovali v druhej časti našej „severskej expedície“. Bola to morská rybačka na ostrove Smøla. Cesta tam nám trvala další celý deň. Cestou sme sa zastavili v N.P. Sunndal pri vodopáde Åmotan.

Je to taký „trpaslík“ s výškou 156m. V okolí sme sa kŕmili úžasne sladkými malinami.

Cestou autom sme mali stále čo obdivovať:

Pred pol nocou sme dorazili do mestečka Veiholmen na ostrove Smøla. Jedná sa o pôvodnú rybársku osadu situovanú v najsevernejšom výbežku ostrova. Krásne miesto a ten morský vzduch...

Ráno sme dostali inštrukcie a naskákali do člnov a poďme na more loviť ryby.

V prvý deň sa vôbec nedarilo, ale na obed to bolo dosť :-) Nasledujúci a ďalšie dni to bolo o poznanie lepšie. Keď ťaháte 2-3 veľké ryby na jeden záťah je to úžasné!