6. 2. 2008 - Na hostine u medveda.
V sobotu 2.2.2008 som sa vybral na lov s kamerou do hlbokých lesov Poľany. Bol som nesmierne šťastný keď som po niekoľkohodinovej ceste autom začul tiché žblnkotanie, čiastočne zamrznutej Hučavy, potoka odvodňujúceho kráter niekdajšej sopky. Náladu mi zlepšilo aj nesmelé štebotanie sýkoriek uhliarok poletujúcich vo vetvách vysokých jelší rastúcich pri potoku. Keď som z auta vyberal potrebné filmárske vybavenie, začul som niekde pod hrebeňom aj ostré krákanie niekoľkých krkavcov.
Po dlhšom čase strávenom v Prahe vždy veľmi intenzívne vnímam prvé minúty splynutia s divočinou. Rýchlo som si na opasok navliekol ochranný spray proti medveďom, na plecia zavesil batoh a brašnu s kamerou, do ľavej ruky som vzal ťažký statív a vykročil čerstvo zasneženou zvážnicou do starej zmiešanej hory.
Kráčal som ticho, často som sa zastavoval a ďalekohľadom som prezeral okolie. Prešiel som k miestu, z ktorého je vidieť priamo do medvedieho brloha vyhrabaného pod koreňmi starej jedle. Z napätím som ďalekohľadom prezeral jeho vchod, no neporušený sneh a popadané vetvi stromov svedčili o tom, že je pravdepodobne prázdny, alebo jeho obyvateľ ešte tuho spí. Presne pred rokom, keď bola tiež slabá zima, v ňom zimovala medvedica s dvoma mláďatami a celú zimu sa túlali v okolí brloha.
Chcel som nájsť a nafilmovať divú mačku, o ktorej viem, že tam pod vyčnievajúcimi balvanmi má svoj brloh. Mačky boli v pohybe o čom svedčilo i množstvo čerstvých stôp. Neďaleko brloha som chcel skúsiť vábiť zajačím vrešťadlom, no keď som zistil, že som si ráno omylom vzal srnčiu vábničku, tak som vábenie zavrhol.
Pokračoval som zvážnicou ďalej a na hrebeni som sa otočil smerom k vysokej skale, z ktorej je pekný výhľad na okolie. Okolie skaly je porastené prastarým jedľovo bukovým lesom, plnom bútľavín, vývratov a mohutných balvanov. Je to pravý medvedí les.
Keď som sa potichu približoval, ozývalo sa od skaly neprestajné krákanie a kvorkanie krkavcov. Neprekvapovalo ma to je to ich rozhľadňa, kde často sedávajú. Aj ostatné zvieratá sa tu cítia bezpečne, pretože majú 360 stupňový kruhový rozhľad a nebezpečenstvo už z diaľky začujú prichádzať. Že sa sem chodia často vyhrievať, svedčili ich čerstvé stopy.
Opatrne aby som sa nepošmykol som kráčal okrajom strmého skalného zrázu. Chcel som zo skaly urobiť niekoľko záberov zimných panorám do pripravovaného filmu o Poľane. Zo zatiahnutej oblohy začali poletovať drobné snehové vločky a nad hlavou mi podráždene krúžili a ozývali sa tri čierne krkavce. Zložil som svoj ťažký náklad, vyklonil som sa z asi 30 m vysokého skalného zrázu a to čo som uvidel mi takmer vyrazilo dych.
Pod skalou na ploche asi 10m2 bol zhrabaný sneh až po lesnú hrabanku. Lístie a sneh bolo nahrnuté na obrovskej hromade pod mohutným vývratom, na ktorom ležal veľký medveď. Od tejto prapodivnej hromady viedla ku skalnej stene v rozrytom snehu krvavá stopa medveďa. Pokračovanie stopy bolo aj smerom ku mne hore na skalu.
Podľa zodretého snehu som usudzoval, že z nej niečo spadlo do priepasti. Mám pod sebou ťažko zraneného medveďa? To bola prvá myšlienka, ktorá ma napadla. Ležiaci medveď mal skutočne jednu labu v trochu neprirodzenej polohe vystrčenú do strany. Všetky tieto informácie som v hlave spracoval v priebehu niekoľkých sekúnd a automaticky som siahol po kamere a začal snímať medveďa. Veď sa mi zdalo až nemožné, že bol tak blízko a nevedel o mne. Ako to že ma nezacítil alebo nezačul?
Snažil som sa všetko filmovať. Nebol to kompozične najlepší záber, pretože som bol priamo nad šelmou, no cítil som, že nedobrý uhol pohľadu nahradí dramatika záberu. A naozaj. Asi o 15 minút sa medveď pohol. Nič mu nebolo. Z hromady pod sebou vytiahol kus akejsi kože porastenej dlhou zimnou srsťou. Pomyslel som si: je to medveď kanibal a požieral svojho druha? Nedalo sa mi zistiť aké zviera tú kožu za živa nosilo. Medveď sa s ňou naťahoval, vyhadzoval ju do strán a znova ju chytal. Evidentne sa ňou zabával. Keď ho prestala zaujímať rozbehol sa do pravej strany s jedným skokom vyskočil a pazúrmi sa zavesil na hrubom rozdvojenom buku v asi 1,5m výške. Dlho tam nepobudol a bežal nazad ku svojej čudnej hromade.
Nebudem detailne opisovať všetko čo mi ešte predvádzal. Spomeniem len, že som ešte videl ako sa vztýčený na zadných nohách škrabe chrbtom o kmeň hrubej jedle, ako sa prevaľuje na chrbte a všetkými štyrmi nohami žongluje s veľkým kusom dreva, ako sa spúšťa akoby sánkuje dolu svahom, ako zhrabáva ďalšie lístie a nosí v papuli i hrubé vetvy k vývratu a tím zväčšuje svoju hromadu, ako odháňa drzé krkavce, ako si pazúrmi značkuje okolité stromy, dokonca aj ako niečo z hromady pažravo žerie.
Bol som nadmieru spokojný, veď som mal v kamere za viac ako 3 hodiny nasnímané jedinečné zábery. Ani som nevnímal že mám vlastne veľmi strnuté celé telo z toho neprirodzeného postoja nad priepasťou. Musím sa priznať, že som sa celú dobu aj trocha bál. Bol som presne na tom mieste, kde pred rokom brat Roman viedol hlbšiu diskusiu s medvedicou ktorá tadiaľ viedla svoje 2 mláďaťa, pričom dokonca hľadal záchranu v korune nízkeho duba a práve tu prvý krát použil svoj ochranný spray proti medveďom. Po celú dobu môjho pobytu nad zrázom som sa obzeral, či mi na chrbát nedýcha iný macko. Nerád by som si vyskúšal podobný pád ako to neznáme zviera, mršinu ktorého dolu strážil veľký medveď. Keď si medveď podo mnou dal oddychovú pauzu a trocha si zdriemol, mohol som sa dokonca aj posilniť voňavou domácou klobásou. Uvažoval som, že kúštik hodím aj dolu môjmu hercovi, ale štipľavá paprika by mu mohla uškodiť.
Nevšedné divadlo sa skončilo mojou vinou. Popod skalu sa totiž prikradla k medvedej hromade líška. Upozornil ma na ňu on. Díval sa zaujato stále jedným smerom a tam som ju objavil. Bol to naozaj veľký lišiak, a bol neuveriteľne smelý. Určite bol v danom momente odvážnejší ako ja. Alebo bol len hladnejší? Neviem. Lišiak medveďa najskorej len obchádzal v okruhu asi 20m no potom sa odvážil prísť priamo k jeho hromade tak na 4 metre. Medveď ho celú dobu pozoroval, zhrabával na hromadu ďalšie a ďalšie lístie, a dokonca sa na túto hromadu vyšpinil. Keď sa ale lišiak odvážil takto blízko skočil po ňom takou rýchlosťou, že bol asi aj lišiak prekvapený. Stihol sa však stiahnuť do bezpečia, ale znova a znova obchádzal medveďa. Keď bol najbližšie od skaly priamo podo mnou, už sa mi veľmi ťažko sledoval v kamere, pretože som sa musel stále viacej vykláňať a držať kameru a vlastne aj seba. Za tie hodiny som tú niekoľko centimetrovú vrstvičku snehu pod sebou dokonale zdupal a nečudujem sa, že sa mi nohy šmykli, práve pri tej vyšponovanej akrobatickej figuríne pri filmovaní lišiaka.
Nie nebojte sa, neskončil som dolu, to by som už asi tento článok nepísal. Môj čiastočne nekoordinovaný pohyb však spôsobil že som trhol kamerou na statíve no a kovové nožičky na skale vydali veľmi neprirodzený zvuk. Lišiak podrobnejšie neanalyzoval jeho príčinu ale vzal do zajačích. Na moje počudovanie ho nasledoval aj medveď.
Takže bolo dofilmované. Zbalil som veci a zliezol som dolu pozrieť sa čo za tvora bola vlastne obeť pádu. Našiel som tam zvyšky jelenice, ale aj medvedí brloh v skalnej praskline. To vysvetľovalo fakt, že som nikde na okolí nenašiel ani jedinú medvediu stopu. Medveď podľa stôp asi usmrtil zranenú jelenicu a následne ju odvliekol kúsok nižšie pod vývrat. Celý premočený som sa pobral do údolia a urobil som bodku za týmto vydareným dňom.
Rasťo