11. 11. 2005 S macom pri kukurici

Pri  našich objavných pochôdzkach často naďabíme nielen na majestátnych paroháčov, ale aj iných urastených obyvateľov lesa. Sú to najmä fascinujúce – zdá sa, že už početne dobre zastúpené medvede. S jeleňmi sme si vždy užili krásne chvíle „tykania“. Ale medveď je šelma, ktorá dokáže byť oveľa viac „na telo“ – človeka môže pekelne prevetrať, ohúriť ba dokonca i zraniť. Takže sa nám neraz zježili od strachu vlasy na hlavách. Veď posúďte sami:

S Romanom sme sa nedávno vybrali ku kamarátovi. Býva v jednej stredoslovenskej dedinke. Chceli sme „točiť“ ozajstné medvede. Vyhliadli sme si preto najvhodnejšie stanovište pri poli z nasiatou kukuricou. Pre medvede zo širokého okolia bolo obrovskou reštauráciou. Posledné dozrievajúce maliny koncom leta veľmi rýchlo vymenili za kukuričné hody. O ich častých návštevách svedčili veľké poničené a vypasené plochy. A takisto aj  hromady trusu. Smradili najmä na miestach, kde kukuričné lány primykali k lesnému porastu.

Náš kamarát je miestnym poľovníkom. Doporučil nám jeden s krytých posedov priamo na hranici lesa a poľa. Prípravu sme nezanedbali. Aby sme si okolie "nezavetrili" – najmä chodníčky, ktorými medvede vychádzali z lesa, rozhodli sme sa k posedu preniknúť  priamo cez zasiatu kukuricu. Cítili sme sa ako výsadkári v džungli porastu. Presahovali nás neraz až 2,5 metrové steblá  vysokej kukurice. Nebola to príliš lákavá cesta. Aj cez deň sa tam môže pritrafiť nemilé prekvapenie, nebezpečný, odpočívajúci, nakŕmený, ale zlostný maco. Naše sebavedomie nám hneď na začiatku podkopal prvý nález po krvavých hodoch. Kdesi na blízku sa možno skrýva chlpatá beštia. Našli sme totiž zvyšky po ulovenom mladom diviakovi. A pustila sa doň podľa stôp v kukurici možno celá rodinka. Boli sme v strehu. Na "obranu" proti medveďom používame v medvedích zónach takzvaný  Beer protection. Je to spray. Predáva sa aj v kanadských národných parkoch. Účinná zásahová vzdialenosť dosahuje až 15 metrov. Nemali sme dôvod k panike. Naša dvojčlenná filmárska expedícia si kliesnila cestu vpred. Držali sme prst na spúšti – každý mal svoj spray v pohotovosti. Ale vo výbave sa našiel priestor aj na plechovku bažanta. Každému z nás pivo veľmi chutilo, keď sme sa konečne asi o štvrtej popoludní pohodlne s veľkým nákladom doterigali, usadili, zabivakovali  na posede. Boli sme odhodlaní, že tam strávime celú noc.

 Divadlo sa začalo. Konečne sa čosi deje o siedmej večer. Asi 50 metrov napravo od nás je pohyb. Vošiel tam do kukurice prvý chlpáč. Počujeme lomoz. Mľaskanie hodovníka. Včas sme ho, žiaľ, vôbec nespozorovali.  Teraz jeho pohyb ohlasovali iba kymácajúce sa kukurice. Jeho kolega za ním dokvitol o pol deviatej z ľavej strany.  Nerušene sa usadil asi 100 metrov od nás. Znamenite ho bolo počuť ako sa napcháva. Ale vzhliadli sme ho tiež až za dobrú pol hodinu. Keďže bolo okolo deviatej večer, na filmovanie bola prílišná tma. Škoda. Maco prešiel cez vylámanú plochu asi len 20 metrov pred našim posedom. Keď sa úplne zotmelo, aj my sme zjedli svoju večeru a išli radšej spať. Zvukovou nočnou kulisou bol ustavičný hlasitý lomoz kukurice a výrazné medvedie mľaskanie. Azda len v našom okolí sa popásali aspoň traja lační maškrtníci. Už pred piatou hodinou ráno sme netrpezlivo jastrili. Roman sa vpíjal očami do začínajúceho brieždenia. Aktivita stravníkov celú noc nepoľavila. Jeden dokonca podišiel priamo popod náš posed. Asi mu zavoňali kožky z našej slaninky. Po večeri sme ich vyhodili. Na filmovačku bola stále tma. Prvého medveďa v kukurici sa nám konečne podarilo nasnímať až o hodinu. Mal výrazne biely golier, bol to asi stokilogramový fešák so sivým kožuchom.  Práve ten trielil znova priamo popod náš posed. Dokonca sa pod ním aj na chvíľu zastavil. Pozrel na nás smerom hore. Roman totiž nechtiac klepol kamerou o okienko. Medveď pokojne odkráčal. Poskytol nám tým asi trojminútovú šancu na filmovanie. Bolo šťastím, že pri posede vyúsťovalo z kukurice do útrob lesa niekoľko medvedích chodníčkov. Preto sme včas dokázali zareagovať. Mali sme dobrý výhľad.

Ďalší sýty hosť „vypadol“  z lokálu kukuričného lánu asi o 20 minút. Ale tentokrát sme ho síce včas zbadali  ako si kliesni cestu, ale napriek tomu sme nestihli kameru a objektív nastaviť a rýchlo nasmerovať, kam bolo treba. A to mal znova namierené priamo k nášmu posedu. Keď už bol však len kúsoček od kraja kukurice, nenazdajky si to rozmyslel. Potmehúdsky zahol do pravej strany a z lánu sa vytratil do lesa krytý za krovinami. Tam sme ho už nemohli sledovať.  Nášmu posedu sa očividne vyhol s veľkým praskaním konárov. Neuveriteľne rýchlo sa prešpacíroval lesom, aby po tejto obchádzke opäť po našej ľavej strane znova vošiel do kukuričného lánu. Tam usilovne pokračoval so svojim pahltným dokrmovaním. Svoj nečakaný obchvat urobil tak rýchlo, že nás prekabátil. Nestihli sme si ho nasnímať.

Až po určitom čase všetko v kukurice definitívne utíchlo. Rozhodli sme sa zbaliť náradie. Na túto filmovačku radi budeme spomínať. Ak náhodou viete o ovsenom poli alebo ovocnom sade, kam s obľubou – a najmä za svetla – chodí medveď, neváhajte sa nám ozvať. Odmena je samozrejmá. Pripravujeme film o šelmách Slovenska.