17. 9. 2014

Splnený sen

Pred týždňom v stredu 9. 9. 2014, presne na moje narodeniny sa začal plniť jeden z mojich snov – stať sa horolezcom a vyliezť na nejakú poriadne vysokú horu. Vo štvorici sme vyrazili v plne naloženom aute z Prahy do mestečka Le Fayet vo Francúzku (580 m.n.m.). Mestečko leží neďaleko známeho Chamonix (raja horolezcov). Bola to moja prvá výprava za posl. 20 rokov keď som so sebou nevliekol ťažkú filmársku výbavu. Do mestečka Le Fayet sme dorazili okolo 1hod v noci, takže sme prvú noc strávili na karimatke v spacákoch priamo pri aute na parkovisku.

Hneď ráno sme vyrazili prvou zubačkou (Tramway du Mont-Blanc) na jej vrcholovú stanicu – Le Nid d´Aigle. Od nej nasledoval asi po 2hod výstup do miesta nášho základného tábora pri chate Tete Rousse (3167 m.n.m.). Pre mňa, filmára divokých zvierat, bola nesmierne zaujímavá už cesta ktorá prechádzala najskôr lesom a postupne stúpala vysoko nad hranicu lesa. Už cestou zubačkou som videl jedného srnca a kolóniu svišťov. Po niekoľkých stovkách metrov som sa vedúceho našej výpravy, skúseného horolezca, Jaroslava Bartoša, pýtal či tie bobky po chodníčku sú od kamzíkov. Odpovedal svojsky krátko, že nie, že sú od kozorožcov a ukázal kúsok do svahu kde ležalo jedno zviera. Neskôr sme aj jednu samicu s mláďaťom stretli priamo na chodníku.

V prvom tábore, v už zmieňovanej výške (3167 m.n.m.), sme postavili stany a z dôvodu aklimatizácie prenocovali. Bolo to prvý krát čo som mal možnosť za mesačnej noci počúvať ako pulzuje život v ľadovci (Glacier de Bionnassay). To praskanie a rachot, keď sa kusy ľadu lámu, naháňali hrôzu.

Druhý deň sme už pred šiestou hod ráno s čelovkami naviazaný na lane, s mačkami na nohách vyrazili na technicky najnáročnejší úsek výstup rozoklaným skalným rebrom ku chate Gouter (3817 m.n.m.). Toto miesto podľa Jaroslava predstavovalo najnebezpečnejšiu časť výstupu. Spôsobujú to na ňom najme padajúce balvany. Už predchádzajúci deň, pri našej aklimatizácií sme mali možnosť pozorovať ako sa množstvo malých ale aj veľkých kameňov s rachotom zrútilo do priepasti na ľadovec. Dokonca sme zo zákl. tábora boli svedkami zásahu vrtuľníka pri záchrane ženy ktorá v tomto úseku spadla. My sme mali šťastie. Úsek sme zdolali ešte keď bolo všetko zamrznuté. Pri chate Gouter sa svet úplne zmenil. Skaly vystriedali široké snehové polia a začal nepríjemne fúkať vietor. To už som mal oblečenú teplú bundu a čiapku. Po krátkom občerstvení na chate sme vyrazili na ďalší asi 2 hod výstup k útulni Vallot (4362 m.n.m.), kde sme sa rozhodli prenocovať. V útulni si „ustlala“ aj asi 20 členná poľská skupina, ktorá vyrážala zo zákl. tábora asi o 2 hod pred nami a vrchol zdolala už v tento deň.

Celú noc som prebdel – spať sa nedalo. Neviem či to bolo kvílením vetra ktorý celú noc hvízdal? Alebo tou nadmorskou výškou? Musím sa priznať, že som tiež cítil som nepríjemnú bolesť hlavy – príznak výškovej choroby, alebo bola nespavosť spôsobená tým množstvom tiel okolo mňa? Nedošiel som na to. Poliaci vstávali o 4 hod ráno, takže my sme vstali hneď ako odišli, uvarili sme si čaj, niečo málo zjedli a vyrazili sme 11.9. o 6 hod ráno opäť s čelovkami a naviazaný na lane na cestu k vrcholu. Čakalo nás cca 500 výškových metrov. Naša „cesta“ miestami viedla veľmi strmým hrebeňom a dokonca aj v tesnej blízkosti rozškľabených snehových trhlín. Cestou sme stretli niekoľko výprav, ktoré výstup vzdali a otočili sa bez dosiahnutia vrcholu. Najhorší na ceste bol vietor. Pri jeho poryvoch sa nedalo dýchať, človek nič nevidel pretože sa v ňom víril sneh, no a hlavne sa takmer nedalo ustáť na nohách. Začínali mi mrznúť prsty na pravej ruke v ktorej som zvieral cepín. Nepomohlo ani to že som mal dvoje rukavice. Po 2 hod stúpania, sa ukázalo, že dvaja členovia našej výpravy sú na konci so silami. Boj s počasím by ďalej nezvládli (omrzliny a vyčerpanie). Jaroslav bez zaváhania rozhodol o návrate do útulne Vallot.

Bol som trochu sklamaný a cesta dolu bola pre mňa dosť mrzutá. V útulni ma ale Jaroslav prekvapil, keď sa spýtal či s ním pôjdem na vrchol. Odpoveď zo mňa vyletela sama od seba bez rozmýšľania – JASNE! Po asi 30 min oddychu sme okolo 9 hod vo dvojici s Járou vyrazili svižne k vrcholu. Šlo nám to pekne, dokonca sme nejaké pomalšie výpravy aj cestou predbehli. Najhorší bol asi úsek posledných 200m úzkeho hrebeňa pred vrcholom. Bol to iba úzky, v snehu vychodený chodníček na šírku dvoch ľudských stop položených vedľa seba z každej strany lemovaný priepasťou. Do strán som sa radšej ani nepozrel. Na miesto, kam by som v prípade pošmyknutia sa dopadol, sa nedalo dovidieť. Podľa meteorológov malo v ten deň vo výške 4 000m.n.m. fúkať rýchlosťou 80Km/hod. My sme boli ešte o 800m vyššie. Takú víchricu som asi ešte nezažil. V tých miestach som sa začal sám seba pýtať čo tam vlastne hľadám? Po zhruba hodine výstupu z Vallotky sme stáli na vrchole Mont Blancu (4810 m.n.m.). Gratulácie – Jardo ĎAKUJEM !!! Rýchlo urobiť pár záberov.

Po asi 5 min s poďakovaním hore že nás nechala na seba vyliezť, otáčame a schádzame rovnakou cestou dolu. Rýchlo preč zo zóny smrti. Ešte v tento deň, po dvoch zastávkach na Vallotke a na Gouteri, zostupujeme až do základného tábora hlboko pod nami. Do tábora nás prišiel navštíviť tento krásny samec kozorožca. S Járom sme neverili, že sa na tých strmých skalách udrží :-). Pre mňa bolo dosť záhadou čo tu žerie, on to asi vedel lepšie :-) Zhodli sme sa, že sem prišiel doplniť minerálne látky, pretože lízal zem a drobné kamienky.



Večer som ešte zahliadol lasicu, ako sa mihla blízko nášho stanu. Asi zbarala zbytky po turistoch. Čakala nás posledná noc na kameňoch. Ráno zbaliť tábor a zostup dolu k zubačke a k autu v dedine. Tieto slová píšem v pondelok 15.9. s necitlivými končekmi prstov na rukách a nechutne modrým palcom na ľavej nohe. Tak takto sa so mňa stal v roku 2014 horolezec.

Rasťo

Kompletná fotogaléria: