20. 10. 2006 - Za jeleňom kosodrevinou

Koncom septembra sa mi podarilo naplniť môj dávny sen – pozorovať ruju jeleňov vo vysokohorskom prostredí nad pásmom lesa.

Je to skutočne niečo úplne iné ako v lesnom prostredí. Pozorovateľovi sa tu otvárajú nekonečné výhľady na hole popretkávané labyrintom kosodreviny. Horské lúky v tomto období už menia svoje sfarbenie z odtieňov sýtozelenej do hnedej až červenej farby. Červenú farbu holiam dodávali lístočky čučoriedok, ktorých tu spolu s brusnicami rástlo neuveriteľné množstvo. Myslel som si, že filmovať jelene tu bude jednoduchšie, ako dolu v lesoch.

Opak bol ale pravdou. Jeleňa tu spozorujete na obrovskú vzdialenosť, často i niekoľko stovák metrov. Dostať sa k nemu bližšie ale vyžaduje dokonalú znalosť terénu. S mojím sprievodcom Matejom Lovičom som sa o to pokúšal pod najvyššou horou Nízkych Tatier – Ďumbierom. V jedno chladné ráno sme spozorovali jeleňa (nepravidelného 12-toráka) s jelenicou cez údolie na vzdialenosť asi 500m. Niekoľko krát ticho zaručal a pomalým krokom sledoval svoju družku. Urobil som niekoľko záberov, no vzdialenosť pre získanie naozaj dobrého záberu bola stále príliš veľká. Poprosil som Mateja, či by bolo možné premiestniť sa na pred nami ležiaci hrebienok. Vzdialenosť medzi nami a jeleňom by sa tým zmenšila asi o polovicu. Obaja sme pravdepodobne podľahli „loveckej vášni“. Hneď sme sa dali na cestu. Najskôr sme začali mierne stúpať, aby sme obišli väčší komplex kosodreviny, a potom sme sa spletitými pásmi medzi kosodrevinou začali spúšťať dolu k hrebienku. Matej ma

už v predchádzajúci večer varoval, že stratiť cestu v kosodrevine sa nevypláca. Na jeho slová došlo o niekoľko minút. Naša cesta zrazu skončila v slepej uličke. Ďalej to nešlo. Zostávalo nám len vrátiť sa nazad a na jeleňa zabudnúť. Ani sme sa nemuseli dohovárať (obaja sme ho chceli obzrieť zblízka) a Matej sa už tlačil do džungle borovicových krov. Stena porastu sa za nami zatvorila. Kosodrevina v týchto miestach dosahovala výšky 2,5 až 3 metrov. Tí čo poznajú mňa alebo Romana, vedia akú „výbavu“ so sebou do hôr nosíme. Na krku ďalekohľad, na jednom ramene obrovská brašna s kamerou, v druhej ruke statív a na pleciach veľký batoh s ďalším potrebným vybavením, oblečením jedlom a pitím. Predierať sa touto džungľou s toľkým vybavením bol skutočne zážitok. Kmene kosodreviny vyrastajú akoby

v tvare polovičného písmena U. Pevnej zeme sme sa pri našom pohybe vpred takmer nedotýkali. Pot sa z nás lial prúdom a stále sa pred nami neotvárala žiadna lúčka. Hoci by som veľmi rád nafilmoval aj medvede, nechcel by som sa s ním stretnúť práve počas tohto presunu. O tom, že do týchto miest chodia hodovať na sladkých plodoch čučoriedok svedčili veľké množstvá ich trusu. Naša situácia bola neutešená. Po pol  hodine sme neurazili ani 100 metrov. Ak sa aj v našej ceste objavila malá lúčka, pohodlná cesta vpred stále neexistovala. „Zachránil“ nás až jeden vyšší smriečok vtrúsený medzi kosodrevinou. Keď som sa naň vyšplhal uvidel som pod nami niekoľko poprepájaných lúčok, ktoré nás neskôr doviedli až k spomínanému hrebienku. Keď sme sa z neho konečne zadýchaný túžobne rozhliadali, kdeže je ten jeleň, objavili sme v protiľahlej stráni už len trojicu „brusničiarov“. Jeleň bol pre toto ráno stratený. Na naše veľké prekvapenie viedla na hrebienok prť od zveri, ktorá viedla presne hranicou medzi lesom a kosodrevinou. V podvečer sme sa vrátili touto prťou na rovnaké miesto. Jeleň z kosodreviny vyšiel žiaľ už dosť neskoro takže svetelné podmienky znova neumožnili urobiť kvalitné zábery.

Ráno bol cieľ našej cesty jasný. Ešte za tmy sme chceli byť na hrebienku. Matej, pretože mal vo vrecku povolenie na lov jeleňa,

ešte večer na chatke rozhodol, že sa tohto jeleňa pokúsi uloviť. Jeho rozhodnutie padlo po dokonalom preštudovaní jeleňa v mojej kamere. Terén sme už mali dokonale zmapovaný, nemohlo nás nič prekvapiť. Matej sa chcel dostať čo najbližšie k jeleňovi, preto si už v podvečer presne zafixoval, kadiaľ vedie jelenia prť v protiľahlej stráni. Ja s kamerou som mal zostať na hrebienku, od kadiaľ som mal dokonalý prehľad a na viac som mohol Mateja navigovať. Asi 5 minút po tom, čo sme sa rozišli sa zo smeru ktorým odišiel Matej, ozvalo sa ľakanie jelenice. Laň sa pásla iba kúsok pod hrebienkom, kde som stál a teraz bežala po protiľahlej stráni. Za ňou si vykračoval aj náš 12-torák.

Matej ho žiaľ nevidel, pretože práve bol v údolí pri potoku. Jeleň 2x zaručal a nasledoval jelenicu rovnakou trasou ako v predchádzajúce ráno. Vzdialenosť medzi ním a mojím stanoviskom bola cca 250m a stále som ho mal ako na dlani.

Tam hore na horách sa noc s dňom strieda akosi rýchlejšie. Hrebeň stráne po ktorej sa mi predvádzal jeleň už osvecovalo slnko a postupne sa ním osvetlená plocha približovala až k jeleňovi. Nevedel som sa dočkať, kedy bude jeleň stáť v „plnom“ slnku. Stál som stál na severnej stráni, kde bol v noci prízemný mrazík. Ruky mi od zimy krehli. Zdalo sa mi to až neuveriteľné, ako dlho vlastne toto zviera pozorujem. Uvedomil som si to, keď mi v kamere došla prvá 63 minútová kazetka.

Matej sa neustále pohyboval za jeleňom i keď ho zazrel len chvíľami. Navigoval som ho takmer ako policajt na križovatke rozpažovaním rúk a taktiež mobilným telefónom. Jeho šance na úspešný lov sa zmenšovali, pretože zvieratá už prešli posledným redším miestom a smerovali

do hustých zárastov kosodreviny.

Medzi tým sa pás slnečného svitu dostal až na jeleňa a ja som sa radoval aké krásne vyfarbené zábery urobím. Jeleň už neručal a len pomaly nasledoval jelenicu. Keď prechádzal hustou kosodrevinou, z ktorej mu občas trčali len vidlice parožia, tíško som mu závidel jeho obratnosť. Pohyboval sa ako by kráčal vysokou trávou. Dokonca si sem tam aj pobehol. Obe zvieratá pomaly smerovali k ďalšej väčšej lúke, na ktorej by mal Matej možnosť vystreliť. Zavolal som mu preto a nasmeroval som ho tam. Len čo sme však spolu dohovoril v doline pod nami

sa ozvala prvá motorová píla. To partie drevorubačov spracovávali veternú kalamitu z novembra 2004. Postupne sa k zvuku píly pridali

aj zvučné pokrikovanie žien, ktoré odhadzovali haluzinu alebo vysádzali nové stromčeky. Jelenica s jeleňom sa zastavili v hustej kosodrevine a nakoniec tam aj zaľahli. Ešte chvíľu som čakal s pripravenou kamerou, no po chvíli som to vzdal a odvolal som aj Mateja. Z výsledkom „lovu“ som bol nadmieru spokojný.  Mal som nahraté takmer celé 2 kazetky. Niekoľko záberov prikladám pre ilustráciu.